“Ich odvaha zmeniť svoj život…” Monika o chlapcoch z ulíc v Nairobi a jej skúsenosti

Title photo of blog

 

Čo v sebe nesie mladé dievča, ktoré sa rozhodlo ísť úplne za hranice “bežného života”? Z čoho vychádza jej motivácia a aké “šoky” prežila? Alebo aj o obľúbenej otázke chlapcov: “Akú máš dnes Monika farbu?” či prečo použila pizza-filter, keď volala s rodinou… Monika sa s nami podelila o myšlienky, spomienky a zážitky z Afriky. 

“Ich odvaha zmeniť svoj život  napriek mnohým ťažkostiam, je pre mňa dôkazom, že všetko je možné,” hovorí Monika o chlapcoch z ulíc Nairobi, s ktorými strávila v centre Bosco Boys 13 mesiacov.

 

Monika má 24 rokov, pochádza z Klina na Orave a svoj, už aj tak, aktívny život sa rozhodla “obohatiť dávaním”. Monika už od mala túžila byť misionárkou - jej cesta začala u saleziánov Don Bosca v Námestove cez stretká, organizovanie akcií a táborov. Cez malé misie na Ukrajine okúsila zahraničnú službu už počas strednej školy, dokonca sa posledné roky stala v tejto službe mentorkou. Po treťom ročníku na vysokej škole odcestovala do Afriky na misie. Tie pre ňu nie sú nejakou “kariernou bodkou”, či štartom “nového života”, skôr súčasťou života, ktorý vníma ako dar a chce ho využiť naplno. Aktuálne pracuje v projekte Zmenme.to a svoje nadšenie pre pomoc druhým venuje tomuto projektu. 


Človek by si možno pomyslel, na čo aktívne dievča, ktoré dáva svoje prázdniny, voľný čas pre druhých… potrebuje svoj zabehnutý život “rozbiť” či narušiť trinástimi mesiacmi v Afrike. 

Avšak, Monika sa na to pozerá inak: “Dlho som čakala na ten moment, keď sa prihlásim,” hovorí o vypĺňaní prihlasovacieho formulára, “tešila som sa na to a pri odpovedaní na otázky v prihláške si pamätám, ako mi išlo v hlave - Konečne je to tu!

 

Centrum Bosco Boys Langata


Prešlo 10 mesiacov prípravy, let do Afriky a Monika sa ocitla v Nairobi, pred mládežníckym strediskom Bosco Boys, kde strávila 13 mesiacov.

Bosco Boys pomáha deťom, ktoré sa životom pretĺkajú bez podpory rodičov či príbuzných. Ponúka im náhradný domov a základné vzdelanie. V Nairobi spravuje niekoľko centier, škôl či internátnych škôl, v ktorých podporujú mladých z ulice. Monika bola súčasťou centra Bosco Boys Langata. To je vstupnou bránou pre novoprijatých chlapcov z ulice. Chlapci v ňom strávia niekoľko prvých mesiacov či rokov so zámerom vykoreniť z ich správania zlozvyky nadobudnuté počas života na ulici, predovšetkým drogové závislosti, a pripraviť ich na zaradenie sa do vyššieho stupňa vzdelávania.

 

 

Opíš nám, Monika, ako vyzeral bežný deň v centre Bosco Boys? 

“Každý jeden deň sme začínali spoločnou sv. omšou o siedmej ráno. Nasledovali spoločné raňajky a upratovanie celého areálu. Pred deviatou sa začalo vyučovanie, ktoré sa ukončilo krátko pred obedom, o jednej. Učila som matematiku, geografiu, biológiu, angličtinu a náboženstvo. Poobede sme mali krátku rekreáciu a po nej nasledovali manuálne práce. Väčšinou som pracovala s chlapcami v kuchyni alebo pomáhala pri sekaní dreva. Najobľúbenejšou časťou dňa pre chlapcov bol futbalový tréning, ktorý som párkrát viedla aj ja. O šiestej večer sa chlapci vrátili do tried a prebiehal study time. V tomto čase si písali domáce úlohy a my učitelia sme boli stále na blízku, keby čokoľvek potrebovali vysvetliť. Pred večernou modlitbou som mala vyhradený čas na mojich pacientov. Ak bol niekto z chlapcov chorý alebo ho niečo bolelo, mohol prísť za mnou. Deň sme zakončili modlitbou ruženca, večerným slovkom od saleziánov, popriali si dobrú noc a rozlúčili sme sa krížikom na čelo.”

 

Pod “mládežníckym centrom” si však nepredstavujme miesto, kde by sa mladí chalani hrnuli sami od seba. 

“Silným momentom bola pre mňa každá návšteva chlapcov na ulici pred ich prijatím do centra. Chlapci žili na ulici z rôznych dôvodov - najčastejšie strata rodičov a domáce násilie. Snažili sa prežiť zo dňa na deň, užívali drogy, žobrali na ulici alebo sa živili kradnutím. Trávili sme spolu s nimi celé dopoludnia a vtedy všetci žiarili. Boli šťastní, že je niekto, kto sa o nich zaujíma. Najkrajšie bolo pozorovať ich bezstarostnosť. To ako mohli byť opäť deťmi aspoň na chvíľu. A s tým sa viaže moja najsilnejšia skúsenosť. Premena chlapcov po celom roku strávenom spolu. Stali sa z nich radostní mladí ľudia, ktorí žijú život naplno, chcú sa vzdelávať, budovať vzťah s Bohom a učiť sa novým veciam. Ich odvaha zmeniť svoj život  napriek mnohým ťažkostiam je pre mňa dôkazom, že všetko je možné,”  opisuje Monika.

 

 

Afrika znie ako sen - z pohľadu mnohých ľudí naokolo je to možno obdiv, “vauuu správy”... Hoci svoju službu, Monika, nerobíš pre obdiv - stretávaš sa s ním. Ako ty vnímaš všetky pochvaly alebo celý obdiv za tvoju službu v Keni? 

“Najčastejšie počúvam: „Ty si odvážna. To by som ja nedokázal/a.“ Ani ja. Keby niet Pána Boha v mojom živote. Dal mi túžbu do srdca a po celý čas ma viedol po tejto ceste. Ja som Ho nasledovala, dôverovala som Mu a On túto moju túžbu premenil na skutočnosť. A teda úžasný, odvážny a obdivuhodný je Pán Boh. Vďaka nemu som mohla a môžem slúžiť – On je ten, ktorého máme obdivovať a oslavovať.”

 

 

Pre ľudí, ktorí počúvajú zážitky alebo vidia fotky, sa môže zdať takáto skúsenosť ako hladká, bez problémov či osobných bojov - je to naozaj tak? Stretla si sa s nejakými svojimi limitmi ?  

“Počas svojej služby som niekoľkokrát narazila na svoje limity. Predovšetkým to bolo fyzické vyčerpanie. Niekedy ma premáhali aj pocity zbytočnosti, že tu vôbec nezapadám a nepatrím medzi nich. Častokrát sa vyskytli situácie, s ktorými som sa nikdy nestretla a musela som im čeliť. Situácie, kedy chlapci utiekli z centra, a zrazu nastúpil pocit bezmocnosti, ktorý neskôr vystriedala vďačnosť. I keby zo všetkých chlapcov ostal iba jeden, vďaka ti Pane, zaňho. Pri spomienkach na moju misijnú službu cítim radosť a vďačnosť. Viem, že počas roka to nebolo vždy jednoduché. Boli veľmi náročné chvíle, ktoré teraz vnímam ako tie najsilnejšie a práve ony dali misii a môjmu vzťahu s Bohom úplne iný rozmer.”

 

Určite máš toho veľa na rozprávanie, podeľ sa s nami o nejaký konkrétny zážitok. 


Počas pobytu v Nairobi, som chvalabohu nemala vážne zdravotné problémy, až na niekoľko menších úrazov. Keď som po jednom takom úraze mala jednu časť tváre opuchnutú, prirodzene sa mi vytvorila modrina. Neskôr som mala líce hnedé či zelené…  Našim doma som niekoľko dní nedvíhala mobil, lebo som nechcela, aby ma takto videli, aby sa báli. Nakoniec mi napadlo, že by som mohla využiť filter na facebooku. Viete, ten, kde máte tvár ako pizza. Aj keď to trochu prekrylo môj monokel, nakoniec sa to aj tak nedalo úplne zamaskovať.  Teraz sa na tom smejeme.

V súvislosti s tým chlapci za mnou aj často chodili a robili si srandu, že “akú mám dnes farbu”. A priateľsky sme sa zabávali na tom, prečo sú oni častokrát v spoločnosti vnímaní ako “tí farební”, keď ja mám na sebe červenú po spálení, zelenú, modrú či žltú, keď mám modriny, alebo bielu, keď sa zlúpem. Bol to taký náš interný humor, “ spomína Monika so smiechom pri opisovaní toho, ako muselo vyzerať, keď sestra z Afriky volá a zrazu rodina na druhej strane vidí rozprávajúcu pizzu. 

 



 

Život v Keni, vzťahy, učenie, prostredie… určite to bola silná skúsenosť. A predpokladám, že sa ku konkrétnym momentom vraciaš a aj budeš ešte vracať. Pamätáš si, čo ti šlo hlavou, keď si letela späť zo svojej misie? 

“Do posledného dňa som si neuvedomovala, že odchádzam. V centre Bosco Boys som síce prežila „len“ 13 mesiacov, ale mala som pocit, že som tam roky. Našla som nový domov, šťastie  a naplnenie. Moje srdce je naplnené usmiatymi tvárami mojich drahých chlapcov, ktorí majú svoje mená, svoje príbehy, svoje sny a plány. Cestou som si musela viackrát pripomenúť, že idem domov. Premietala som si celý rok a cítila som v srdci neskutočnú vďačnosť a úžas z toho, že som mohla byť súčasťou saleziánskej komunity, ktorá sa stará o tých najbiednejších.”

 

 

Zažila si nejaké “aha! -momenty” či šoky po návrate? Niečo ako domáci kultúrny šok? 

“Keď už som naozaj uverila, že som doma, čakal ma šok v podobe karantény. Vidieť svoju rodinu a nemôcť ich objať a všetko im vyrozprávať bolo náročné. Našťastie dvadsať dní v karanténe prešlo pomerne rýchlo a konečne som sa mohla zvítať so svojou rodinou. Silný “aha! moment” nastal počas karantény, keď nám s bratom maminka vyvárala každý deň iné jedlo, zatiaľčo v Keni sme mali pár jedál, ktoré sa striedali počas celého roka.”

 

 

Už si pár mesiacov doma - zmenili sa v niečom tvoje postoje? Ak áno, voči čomu, ako konkrétne? 

“Naše postoje sa formujú počas celého života a vnímam, že môj život v Keni tento proces formovania postojov a vytváranie nových posunul výrazne vpred, keďže to bol stret s úplne novou kultúrou. Zmenil sa môj postoj voči Afrike. Predtým bol skôr neutrálny, sprevádzaný skôr negatívnymi stereotypmi. Život tam znamená žiť v prítomnosti, je to ten deň, daný okamih, akoby nič iné neexistovalo. U nás častokrát žijeme pre budúcnosť, všetko plánujeme, pracujeme s víziou do budúcnosti, aby sme sa mali potom dobre. Formoval a formuje sa aj môj postoj viery a misijného povolania. Uvedomila som si, že misia je povolanie každého z nás. Je to povolanie milovať Boha a milovať druhých. Misia je oslava Boha a oslavovať ho môžeme kdekoľvek sa práve nachádzame, či už je to v rodinách, v práci, na ihrisku, v Afrike, v Európe – všade.



Skús ešte nakoniec v skratke opísať ako si sa tam dostala prípadne, čo môže urobiť človek, ktorý má túžbu ísť na misie? 

“Prihlásila som sa na 10-mesačnú prípravu cez organizáciu Savio. Každý mesiac som absolvovala jednu víkendovku. Stretnutia boli zamerané prevažne na sebapoznávanie a osobné rozlišovanie svojho povolania. Spätne vnímam tento čas ako veľmi obohacujúci. Po desiatich mesiacoch sme mali slávnostnú sv. omšu spojenú s odovzdávaním misijných krížov a nasledovalo vyslanie do sveta. Je mnoho spôsobov ako ísť na misie, cez rôzne organizácie alebo rehoľné spoločenstvá. Môžete sa na mňa kedykoľvek obrátiť ohľadom misií.”

 



Monika berie dobrovoľníctvo ako svoju prirodzenú súčasť. Niekde sa to nazýva dobrovoľníctvom, inde službou, avšak dávanie druhým vždy obohacuje náš život a robí ho pestrým, živým. Momenty v ňom majú konkrétnu “chuť”, “vôňu”, “emóciu” a koniec-koncov hýbu nami, tvoria náš život.
Viac informácií o organizácií Savio nájdete tu a konkrétne o projekte Bosco Boys sa dočítate tu

 

V prípade, že máte otázky na Moniku v súvislosti s jej zahraničnou službou alebo s možnosťami, ako sa dá pomáhať tu na Slovensku, môžete sa jej ozvať na zmenmeto@ozviac.sk . V tomto projekte dnes Monika hľadá, spája, vytvára možnosti pomoci tým, ktorí to potrebujú tu na Slovensku. 

 


Zdieľať na sociálnych sieťach

O autorovi

Author profile photo
ADMIN ADMIN
členom od: 09. November 2017