Prišla som pre Roadtrip, odišla som štastná z pomoci druhým

Title photo of blog
Tento nadpis vo vás možno vyvolal negatívne dojmy. No všetko sa tradične začalo scrollovaním facebookovými skupinami preplnenými ponukami erazmov. Veľmi som chcela leto zaklincovať bomba zážitkom. Zrazu som zbadala ponuku na roadtrip. Nevedela som kam ma to zavedie, čo mi to dá. Nevedela som, že ma to až tak poznačí. V tom momente som do toho skrátka šla.
 
Prihlásila som sa. O pár dní som sa dozvedela, že ma zobrali. Stala som sa členom posádky, mne zatiaľ neznámej. O niekoľko hodín som už sedela, nevyspatá, v deväťmiestnom striebornom aute so šiestimi ľuďmi. Mohla som si povedať: “Zvládla som to.” Na konci prvého dňa som mohla zaspať s pocitom spokojnosti a udomácnenia v tejto partii. Na konci celého roadtripu som mohla žasnúť, ako super nám bolo, akú srandu sme zažili. Na koľkých krásnych miestach sme boli.
No na konci som si uvedomila, že to nebola sranda, krásne miesta, ktoré mnou pohli. No ľudia, ich príbehy, rozhovory, svedectvá, a hlavne činy. A ja som bola rada, že som mohla byť i ja tá, ktorá mohla konať.
Stretla som úžasných ľudí. No myslím si, že keby si túto vetu prečítali, nevedeli by, že ide o nich. Nie, že by boli chorobne skromní, či mali malé sebavedomie. Skrátka to boli “obyčajní”  ľudia, snažiaci sa žiť najlepšie ako vedeli. Ľudia, ktorí sa naučili, že až keď si srdce otvoríme pre ostatných, až vtedy získame pokoj. Že, až keď nezoberieme vážne predsudky a budeme sa snažiť chápať ľudí a dať im lásku, vtedy sa dostane aj nám porozumenia a slobody. A samozrejme lásky. Na roadtripe sa nám ako účastníkom tej lásky dostalo a oveľa viac, než sme čakali, a možno i si zaslúžili. Od detí v dome Charitas sv. Kláry v Liptovskom Mikuláši. Nezabudnem na to, ako nás objímali, keď sme sa lúčili. Ako nás nechceli pustiť domov. No okrem toho, že nám vedomky dali lásku. Nevedomky nám dali i lekciu o tom, aké je dôležité radovať sa z toho, čo máme, hoci sa to môže zdať málo. Prijať sa a byť verný svojej unikátnosti. Byť spontánny, úprimný, priateľský. Tešiť sa zo života. Ako ťažko sa nám to teraz učí, a pritom sme to ako deti celkom prirodzene ovládali. Pamätám sa ako som sledovala deti, ako liezli, šplhali, skákali ako opičky, keď sme sa s nimi boli hrať. Ako nás pozývali do ich sveta, bez predsudkov, či v ňom zvládneme fungovať. Ako sa tešili, že sa ideme s nimi hrať. Veľmi by som si želala, aby to takto fungovalo aj vo svete dospelých, do ktorého som pred pár mesiacmi vstúpila. V momente, keď si však dievčatá zobrali naše mobily a išli si robiť selfies som si uvedomila, že ani ich jedinečnosť neutečie pred vplyvom nášho štádia evolúcie, v ktorom je dokonalosť rovnaká. Zostali sme užasnutí, keď dievčatá išli za preliezačky odfotiť selfies. A keď sme si ich potom prezerali, bolo mi ľúto, lebo som mala pocit, akoby to neboli ony. Boli krásne, no vedela som, že ich skutočná tvár je tá radosť, hravosť, ješitnosť, tvrdohlavosť, urážlivosť, úprimnosť, priateľskosť, ktorú nám ukázali a my sme ich prijali také aké sú, všetky iné, no pritom rovnako spojené láskou. Preto ma bolelo vidieť ich takto. Mala som pocit, akoby sa moja malá sestra, ktorú som nikdy nemala snažila zapadnúť do sveta predstieranej dokonalosti. A možno, že sa len ozvalo to dievčatko, ktoré stále žije v mojom vnútri a snaží sa presadiť svoju unikátnosť. Tieto deti vo mne však prebudili niečo viac, než len ľútosť nad dnešným svetom. Pamätám si ako mi zlomilo srdce, keď mi jedno dievča, Kaja, povedalo, že už o týždeň, pôjde do detského domova. Vtedy som si uvedomila, že rovnako ako jej rodinou doteraz boli vychovávateľky, ostatné deti, s ktorými sa hrávala, sme sa jej rodinou stali aj my. A ja som sa zrazu cítila zodpovednou. Zodpovednou za to, akou ženou budem pred ňou. Aby si zo mňa zanechala len to najlepšie, čo by mohla nasledovať. No nakoniec, to ona sa stala mojou hrdinkou.
 
Ďalšiu lekciu som dostala od sestry Júlie, ktorá sa o tieto deti stará. Ako by mi Boh poslal odpoveď na moje otázky, keď nám sestra Júlia hovorila svoj príbeh, a prostredníctvom neho som mohla vnímať myšlienky do života, potrebné pre každého. Dala mi istotu, že to, čo je mojím poslaním je malým šepotom, ktoré môžem počuť, ak budem ticho. Že cesta za dosiahnutím cieľa svojho poslania, nech je akákoľvek, nikdy nebude prechádzkou ružovou záhradou, a že veľakrát budem pochybovať. No to je v pohode, ak stále budem vnútri vedieť, že toto je moje rozhodnutie, moja cesta, toto som ja. A tak mi pomohla aj s mojim strachom pri rozhodovaní sa o Vysokej škole a získavaní si istoty pri bytí tou, ktorou som.
Na roadtripe som získavala drahocenné lekcie a skúsenosti, ktoré sa na mňa nabaľovali a nabaľovali.
 
Veľmi inšpirujúcim človekom bol pre mňa pán Peter, ktorý mi ukázal aké radostné je byť vďačný, skromný, verný Bohu. Mne ako mladej študentke, ktorej každá strana hovorí, aké dôležité je myslieť na seba, na svoje zabezpečenie, na svoju budúcu rodinu, na svoju prácu. Mne ako mladej študentke, ktorá každodenne uvažuje, ako ísť ďalej, či si volí správnu cestu, a v konečnom dôsledku mysliacej len na svoju cestu, ukázal, že sa dá myslieť na druhých, že sa dá rozdávať to, čo mám pre druhých a byť pritom šťastný a nebáť sa o to, ako bude môj život pokračovať. Vtedy som si uvedomila, že presne to je napísané aj v evanjeliu. Pán Peter mi svojou jedinou vetou, o tom, že v porovnaní s prácou, ktorú mal kedysi, ktorú opísal ako súčasť zlatej klietky, ho práca s bezdomovcami, ktorú vedie teraz oveľa viac napĺňa, zaviedol do šoku a presne v tom momente som sa zahanbila, lebo som vedela, že má pravdu. Vnútorne mi padla sánka, lebo som videla, že mu nezáleží na verejnej mienke. Dôchodcovia, s ktorými sme boli na prechádzke na vozíkoch ma naučili, aké je dôležité popasovať sa so svojou situáciou a v prvom rade ju prijať. A zároveň som spoznala spoločnú vlastnosť najmladších a najstarších - úprimnosť.  
 
V Prievidzi som zase dostala nečakanú lekciu od Radka - vedúceho našej skupinky. Vtedy, keď som sa musela premôcť a nasledovať jeho príklad usilovnosti, vynaliezavosti. Vtedy, keď som sa musela premôcť a ísť v úprave hrobov hrdinov Slovenského národného povstania až na dno svojich síl, lebo oni si to rozhodne zaslúžili. Presvedčila som sa o tom, keď som na upozornenie niekoho z našej skupinky ostala užasnutá z nápisu, ktorý bol na pár hroboch : “Na pamiatku padlej hrdinke”. Dievčatá mohli mať podľa nápisu vek 21, 19 - to znamená, že som bola takmer v ich veku. Pýtala som sa seba, či by som bola tak odvážna ako ony. Či by som bola ochotná obetovať svoj život pre dobrú vec, pre svoju krajinu, i keď v zásade by som nemala isté, že to dopadne dobre. Že to bude mať dobrý koniec a o pár rokov ma budú oslavovať za to, čo som vykonala pre budúcnosť svojej krajiny a jej suverenitu. I tieto myšlienky vo mne vzbudili obrovský rešpekt a vďaku a obdiv voči týmto dievčatám, ktoré už v mladom veku poznali svoje hodnoty a nebáli sa za ne položiť svoj život.
Vo štvrtok som nedostala lekciu od konkrétneho človeka. No musela som si uvedomiť a priznať svoju chybu. Spoznala som, aké ľahké je odsúdiť človeka a zároveň, aké dôležité je zaujímať sa o okolnosti a dôvody, ktoré častokrát menia to, ako sa pozeráme na situácie a ľudí. Naučila ma to zvlášť 12-hodinová práca na fare v Zubáku. Pamätám si, že keď sme končili boli sme na pokraji síl, nahnevaní, v úvahách, či je toto dobrovoľníctvo alebo otroctvo. A ak k tomu pripočítame fakt, že sme si museli robiť aj sami večeru, boli sme totálne znechutení. Ak k tomu pridáme vytočenie mamky Pána farára, ktorá ma jednou poznámkou nevedomky ponížila. Rýchlo sa nazbieralo veľa veľa dôvodov, prečo nenávidieť ľudí okolo a odsúdiť ich a zanevrieť na nich. No ako zvyčajne, i v ten deň nám až večer priniesol všetky odpovede na otázky, hoci sme sa na ne nepýtali. A mali sme šťastie, že sme boli pozorní a počuli ich. Zistili sme, že večeru sme si museli robiť sami, lebo pani zodpovedná za nás musela odísť. Zistili sme, že takéto fušky sú tu bežné, takže sme len neboli zvyknutí a pyšne sme čakali fanfáry so švédskymi stolmi. Uvedomila som si, že najmúdrejšie bude, aby som pani odpustila a pochopila ju. Nie sme predsa z rovnakej generácie. No a pracovná skúsenosť ma samozrejme obohatila o spoznanie svojich limitov, a získanie rešpektu voči robotníkom každého druhu. Ak toto číta nejaký robotník, chcem sa týmto ospravedlniť v mene celého sveta za to, ako sa znevažuje vaša práca a nedostane sa vám za ňu dostatok vďaky, či ohodnotenia. Chcem sa v mene celého sveta ospravedlniť za urážky, “pľuvance do ksichtu”, ale veľakrát hlavne poznámky poza chrbát. Uvedomujem si, ako to musí bolieť a preto sa už nechcem dostať do bodu, kedy by som niekoho odsudzovala podľa povolania, ktoré vykonáva, školy, ktorú vychodil, jeho konta. Príde mi to tak povrchné, no zároveň pre nás tak typické. Pre mňa typické, lebo som koniec koncov odsúdila kňaza, ktorý nám neskôr otvoril dojímavý a nepopierateľný príbeh svojej minulosti a zanechal myšlienku, ktorá mi dodnes zneje v hlave: “Máme šťastie, že máme Pána Boha, máme nádej”. No a na uľahčenie atmosfér, myslím, že za zmienku snáď stojí aj to, že v ten deň som zjedla viac špekačiek, než kedykoľvek predtým.
 
Tak vidíte roadtrip mi dal po stránke osobnostného rastu veľmi veľa. Dal mi veľmi veľa momentov, keď som si užívala prítomný okamih, keď som bola na miestach, kde som v živote nebola a túžila sa tam dostať, napríklad do dedinky Čičmany. Keď som si dovolila robiť veci šialene a spontánne. Keď som sa tešila z toho, že môžem týmto spôsobom spoznávať nových, zaujímavých ľudí (mojich milých spoludobrovoľníkov) viesť s nimi konverzácie, akoby sme sa poznali roky a nemať z ničoho strach. Rozhodnutie ísť na roadtrip, ma posunulo ďalej ako človeka a budem sa snažiť tieto uvedomené hodnoty držať pevne na piedestále svojho života a budem sa snažiť nebáť sa, rozdávať dobro ďalej. Teraz už viem, že mi to rozhodne nezoberie toľko, koľko dá. No už teraz si uvedomujem, že to bude ťažká cesta. Bude to cesta proti prúdu myšlienok na seba, ktorý nás unáša každý deň. Snáď mi pomôže táto skúsenosť, aby som neušla z cesty, ktorej cieľom je cnostný život.

Ivka 

Zdieľať na sociálnych sieťach

O autorovi

Author profile photo
V.I.A.C.- Inštitút pre podporu a rozvoj mládeže Organizácia
členom od: 21. November 2017

Naša organizácia sa venuje prioritne práci s mládežou ale aj celou komunitou. Fungujeme v rôznych vzdelávaco-zážitokových programoch a projektoch. Pre podrobnejšie informácie navštívte naše stránky. Tešíme sa na Vás. :)

Prejsť na profil organizácie